romano

Začalo to tým, že keď sme sa lúčili, povedala že sa ozve. A odvtedy začalo pre mňa obdobie čakania. Aj keď medzi nami v podstate nič nie je, poznáme sa pár dní, pár krát sme boli spolu vonku a to je asi tak všetko. Prvý deň som si nepripúšťal to, že cely deň nerobim nič iné, len striehnem kedy mi mobil pípnutím oznámi príchod sms-ky. Všetká činnosť, ktorú som vtedy vykonával, bola až na druhom mieste. Každých päť minút som sa chodil pozerať na displej mobilu, veď čo ak som to pípnutie náhodou prepočul. Ale nič ... Zaspával som s tým pocitom, že veď sme sa včera videli, tak načo by mi hneď písala. Napíše zajtra. Od rána to začalo nanovo. Čakanie a čakanie. Keď ani po troch dňoch neprišla od nej žiadna správa, povedal som si, že už nebudem čakať ako taky pako. Veď ona nie je povinná sa mi ozvať. Nechcel som to znásilňovať a tak som si povedal že už čakať nebudem. Predtým som jej vždy napísal prvý a teraz som si povedal, že sa neozvem ako prvý aj keby čo ... Lenže, povedať som si to mohol .... aj tak som podvedome čakal. A čakám aj dnes, aj keď si to nepripúšťam. Už síce nepozerám každých päť minút na dispej, ale keď mi pípne nejaká sms-ka, zrýchli sa mi tep a už len čakám, aké meno sa mi tam objaví. A .... možno ona prežíva to isté. To by bolo absurdné, nie?